06.08.2015, kategorie: Titulní stránka

Pouť do Alby (IV. díl)

Pouť do Alby (IV. díl)

Pokračujeme ve vzpomínkách paulínské spolupracovnice paní andrey ze Slovenska.

Keď sme odchádzali, prišla za nami generálna predstavená Anna Maria Parenzan. Počula, že sme dorazili a tak nás prišla pozdraviť. Vo svojom živote som mala možnosť stretnúť biskupov, arcibiskupov, kardinálov... Keď tak nad tým spätne uvažujem, neviem, či som sa niekedy cítila pri nejakej žene výnimočnejšie. Prišla skromne, každému podala ruku, popriala všetko dobré. Prihovorila sa každej sestre, snažila sa nikoho neobísť. V jednoduchom habite sa stratila medzi ostatnými sestrami. A predsa jej prítomnosť u mňa len umocnila pocit domova.
S Paulínkami je to vždy tak – jeden jazyk vám jednoducho nestačí. Po príchode do Prahy sa prispôsobujem komunite a hovoríme spolu česky. Na púti to bolo rôzne. Slovenčina, čeština, angličtina. Trochu taliančina, trochu poľština. Ale počuť bolo, samozrejme, aj nemčinu, španielčinu a priamo v Albe to už bolo náročné sledovať. Výnimočné bolo to, že v momente, keď tam zostanete v komunite so sestrami, hľadajú jazyk, ktorým hovoria všetky. Úplne prirodzene. S Paulínkami pre mňa slová ako komunita, medzinárodný, byť tu pre všetkých, nabrali plnohodnotný význam.
Oslavy – 100 rokov v živote človeka je požehnaný vek. Rovnaké časové obdobie pri rehoľnom spoločenstve je však možné prirovnať k detstvu, k mladosti...  Rodina sv. Pavla prešla dlhú cestu. Možno je to všetkými tými technológiami, ktoré nás obklopujú a ktoré musia zvládať. Naskočili na veľmi rýchly vlak. Samotné oslavy boli jednoduché a medzinárodné. Rodinné a slávnostné. Vyžarovali úctu k Bohu, k zakladateľom a túžbu nasledovať Ježiša Učiteľa. Ťažko sa mi hľadajú slová, ktoré by vystihli atmosféru plného chrámu. Boli tam všetci. Bratia, sestry, spolupracovníci... Zastúpené všetky kontinenty, rôzne národy, a všetkých spájala jedno povolanie. A radosť. Radosť zo stretnutia, radosť z možnosti byť na tom mieste, v tom čase, s tými ľuďmi... Boli tam sestry, ktoré si pamätali a osobne sa stretli s don Alebrionom, s Teclou Merlo. Boli tam pamätníci, svedkovia, nasledovníci, noví členovia... Bola tam Paulínska rodina. A všetci boli doma....
Nebola som vo Svätej Zemi. Mala som možnosť byť v Assisi. Sv. Františka nenájdeme na fotografiách. Miesta jeho pôsobenia sú historické pamiatky. Paulínska rodina takéto pamiatky teraz ešte len vytvára. Voňajú novotou. A snahou. Mená Alberione a Tecla Merlo sú nielen písomne zaznamenané, ale existujú aj zvukové nahrávky, filmové nahrávky, množstvo fotografií. Nedá sa porovnávať neporovnateľné. Ale týka sa to len záznamov. Všetci sú už v nebi. Celý čas som premýšľala. Kráčala som po miestach, po ktorých kráčali aj oni. Všetci sa rodíme do tohto sveta. Dostávame talenty. Boh nám požehnáva. Žijeme svoje životy. Občas zlyháme. Občas sa snažíme málo, inokedy viac. Máme predpoklady a žijeme svoje sny. Čím sú potom svätí výnimočnejšími ako my? Možno svojou húževnatosťou, odhodlaním, neústupčivosťou a vierou, ktorá hory prenáša. Snažíme sa vari my menej? Niekedy mám pocit, že nás často strháva prúd života a okolností. Človek je tvor prispôsobivý. Preto sa prispôsobujeme okolnostiam. Svätí sa neprispôsobovali. Žili podľa pravidiel Evanjelia. Žili obyčajný život tak, ako sa má žiť. Aj oni padli, ale pokračovali tam, kde predtým prestali a kráčali ďalej. Tým sa stali pre nás výnimočnými. V tej vytrvalosti. Našou chybou je, že z nich robíme svätých. Obdivujeme ich. Ale nenasledujeme ich. Nečítame ich dielo. Nesnažíme sa ich pochopiť. A už vôbec sa nesnažíme ich nasledovať. Obdivujeme ich, to áno. Ale tam to niekde končí. Svet by bol úplne iný, keby sme sa snažili byť jednoducho takými obyčajnými ľuďmi dodržiavajúcimi pravidlá. Alberione a Merlo sú pre mňa presne takýmto príkladom – žiť svoj život najlepšie ako viem. Nepoľavovať. A vo všetkom a za každých okolností žiť s Učiteľom Ježišom. Vykročiť s ním, lebo len on je Cestou, Pravdou a Životom. Tak prežijem život naplno. Nie, nebude výnimočný. Ale bude správny. 

 
 
Nahoru