02.08.2015, kategorie: Titulní stránka

Pouť do Alby (III. díl)

Pouť do Alby (III. díl)
očima paulínské spolupracovnice

Ještě jedno ohlédnutí, tentokrát od paní Andrey, která patří do desáté větvě Paulínské rodiny, mezi paulínské spolupracovníky.

===

Prechádzať po miestach, ktoré sa spájajú s históriou, je vždy plné emócií. Zvlášť, ak k tej histórii máme nejaký osobitý vzťah. Pracovať roky s Paulínkami je plné osobných stretnutí, rozhovorov, emailov, telefonátov... No vydať sa k prameňu, na miesta, kde sa narodili zakladatelia, to je niečo plné tých spomínaných emócií. Je to čas, kedy sa vám stíši dych, aj tlkot srdca a cítite bázeň, vzrušenie a túžbu pochopiť nepochopiteľné. Boh si ich vybral predsa rovnako, ako si vybral aj nás. Oni jeho výzvu prijali rovnako, ako sa snažíme my. A predsa boli výnimočnými, ich príklad nasledujeme, snažíme sa byť verní ich odkazu... 

Púť do Alby sa pre mňa začala už 16. augusta. Vyrazila som z Prešova do Prahy. Ďalší deň sa pokračovalo z Prahy do Norimbergu, kde sme sa pripájali k skupinke nemeckých pútnikov. Už samotný Norimberg mal pre mňa pár výnimočných momentov. Prišli sme tam v nedeľu. Obchody boli zatvorené. U nás môžeme o niečom podobnom iba snívať. Nedeľa v Nemecku bola dňom pracovného pokoja. Prešli sme sa z autobusovej stanice do centra. V kostole Panny Márie sme mali možnosť byť na svätej omši. Pre mňa bol zvláštny pocit byť v Norimbergu – meste spájanom s Hitlerom, s procesom s nacistami, s II. svetovou vojnou, s norimbergskými zákonmi o árijskej nadradenosti...  Čas vždy urobí svoje a v tomto prípade urobil tiež. V kostole Panny Márie slúžil v nedeľu svätú omšu černošský kňaz. Miništrantov mu robili dve dámy v stredných rokoch. Kostol bol napriek tomu plný... Na stene sme videli obrázok, ako vyzeral tesne po vojne. Boli to len ruiny... Dnes už je opravený a slúži ľuďom.  Führer je dnes už minulosťou. No mesto pripomína aj túto krutú a desivú časť dejín.
Byť v komunite sestier Paulíniek v Norimbergu bolo pre mňa úplne prvý krát, čo som bola v inej, ako len v pražskej komunite. Sestry nás privítali, pre všetky pútničky mali pripravený nocľah. Všetko zorganizované s nemeckou precíznosťou... Aj keď sestry boli z Ameriky, Talianska, Indie...
V skorých ranných hodinách sme tak mohli nastúpiť do autobusu spoločne s nemeckými pútnikmi a vydať sa do Alby. Cesta naprieč Nemeckom, cez Alpy, mala svoje neopakovateľné čaro. Jazyková bariéra urobila svoje. A tak sme sa na seba často len s porozumením usmievali bez toho, aby sme čo len tušili, o čom je reč. Veľká vďaka sr. Anne za preklad!
Alba – pre mňa bolo trochu náročné orientovať sa neustále v tom, kde presne sme. Celkovo sme boli v kolíske Paulíniek, a to mi relatívne stačilo. Veľmi na mňa zapôsobili všetky miesta, ktoré sme navštívili. Každé malo svojskú atmosféru.
Farnosť Božského Učiteľa (Parrocchia Divin Maestro) – po príchode sme mali súkromnú sv. omšu. Mali sme možnosť chrám si prezrieť ešte predtým, ako sa v ňom konali sviatočné obrady. Vždy ma fascinuje ticho chrámov. Človek naozaj cíti, že je tam Boh. Nielen preto, že nám to ako malým deťom hovorili dospelí a ukazovali pritom na oltár. Každý chrám má v sebe toto tajomstvo. Ak ho nemá, už nie je chrámom. Tento ho mal. A ja som sa cítila ako malé dieťa, ktoré sa po dlhom čase dostane do bezpečia domova. Ticho, pokoj, komunita, rodina. Prichádzali sestry, ktoré sa dozvedeli, že sme tam. Zdravili sa s „našimi“ sestrami a človek mal jedinečný pocit, že je doma. Sestry sa objímali, navzájom sa buď už poznali, alebo sa nepoznali a vtedy sa hneď predstavovali a hovorili, kde pôsobia. Bolo to úžasné!
Z chrámu sme šli do priestorov knihárskej dielne. Ako novinárka, ktorá pracovala aj pre printové médiá, som nešla do neznámeho priestoru. Ako paulínska spolupracovníčka som sa z jednej časti domova presunula do druhej. Všetko to tam voňalo tlačiarenskou farbou a neúnavnou chuťou pracovať a vydávať dobré knihy. Pri starých tlačiarenských strojoch sme videli pracovať staré sestry. Starenky plné sily, ktoré by tromfli nejednu teenegerku!  So zápalom a úsmevom nám ukazovali, čo tie stroje ešte dokážu, aká dôležitá je to práca a aké nádherné sú knihy. Láska k práci, láska k slovu, láska ku knihám – to sa tam dalo krájať. A, samozrejme, láska k Bohu a úcta k zakladateľom. Na každom stroji, na každom pracovnom priestore – nikde nechýbali malé obrázky sv. Pavla. 

 
 
Myšlenka na den: Horlivost znamená milovat Pána celým svým srdcem, ne jen jeho polovinou; celou svou myslí, ne jen její polovinou; celou svou silou, ne jen její polovinou. (bl. Jakub Alberione)
Nahoru